AP

    Uplynulo len niekolko minut odkedy skoncila jedna jeho zivotna epizoda. Sadol si na lavicku, zapalil cigaretu a pozrel na Dunaj.
    "Mozno by som mal prestat fajcit?! Mozno by som sa mal znovu zamilovat?!" v duchu premyslal, kym si znova potiahol z cigarety.
    "Mozno," pokracoval, "by som mal niekam odcestovat a zacat zivot od uplneho zaciatku?!"
    Vietor sa opat zdvihol, pozametal posledne listie z chodnikov a opat ustal. Na to, ze bol januar bolo dost teplo. Namiesto snehu dazd, namiesto pulovra kosela. Vypadal v nej naozaj dobre.
    Znovu si potiahol z cigarety, posledny krat, pustil ju k noham a zahasil ju. Vstal, zapol si rozopnuty kabat, prikyvol si hlavou ako na suhlas vnutorneho dialogu a vykrocil.

    Mala gulocka sa skondenzovala z vodnych par az nabrala dostatocnu vahu aby sa spustila k zemi. Postupne sa sformovala na kvapku a zo zrychlenim sa rútila dole. "KVAP" Dopadla na Petrovo lice, ktory sa vracal z podvecernej prechadzky. Pozrel sa hore a za prvou kvapkou nasledovala dalsia rovno na nos.
    "To je počasie! A ze januar..." povedal si nahlas rozmyslajúc. Nastastie uz nebyval daleko. Akurat vosiel hlavnym vchodom do poschodoveho domu, v ktorom sa nachadzal jeho maly bytik. Vystupoval pomaly hore schodmi, pretoze vytahy v tych starsich budovach nebyvaju. Odomkol dvojitu zamku na dverach bytu a vosiel do miniaturnej predsiene. Vyzul si topanky, zabuchol dvere a po tme presiel do svojej izby. Zazal jednoduchu stolnu lampicku a zvalil sa na postel. Zahladel sa na budik na nocnom stoliku. Tik-tak, tik-tak tikali hodinky a on sledoval ako sa vo vire casu sekundovka neustale otaca. Ktovie preco padol nanho utlm a zacali mu klipkat oci. Budik pomaly stracal farbu a vsetko okolo na sekundu stemnelo. Teda aspon Petrovi sa to tak zdalo.

    Prve sedela v kresle, izbou presvitalo modraste svetlo televiznej obrazovky. Nevnimala vsak program, ktory prave davali. Bola to len akasi kulisa provokujuca jej myslienky. Nevedala preco, ale akosi jej nesiel z mysle obraz spred par dni. Podivne svetlo ju prinutilo pozriet z okna. Hrozna ciernava oblakov nad vrskami za mestom ju vytiahla na balkon. Je to mozne? Od zapadu presvitalo medzi mraky januarove slnko no z druhej strany sa na nu mracila obloha tymi najciernejsimi mrakmi, akych bola schopna a pred nimi ... zostala uzasnuta stat a hladiet na nadhernu duhu, hrajucu farbami. Prekrasny, nebesky most meniaci farby, z modrej do zelenej, zltej, oranzovej a cervenej. Duha, nadherna a neuveritelna.
    Chytro si nieco zelaj, ozval sa jej v duchu hlas z detstva. Jeden z otcovych pribehov. Ked videli spolu duhu, zohol sa k nej, chytil ju okolo pliec a povedal jej aby si nieco priala, takym zvlastnym, tajomnym hlasom. Ked sa ho spytala, co si ma priat, len sa usmial, povedal, to je jedno, hlavne aby si to myslela uprimne. Lebo duha je ten most co zelanie donesie k tomu komu patri. Ale len vtedy, ked to mysli uprimne.
    Co si teraz priat, uprimne, ma v podstate vsetko co clovek potrebuje k zivotu a predsa ... Co si priat? Pokial si spomenula na nejake prianie, duha bola prec. Zrejme vycitila, ze predsa nejake to zelanie tu je a objavila sa znovu. Vtedy to z nej vyhrklo. Keby si sa mi uz vratil.
A tato myslienka jej nedala pokoja. Spoznali sa pred dvomi rokmi, nahoda, trochu recesia, par mailov, potom stretnutie. Sla nan, len tak ledajako s chutou odradit ho od dalsích stretnuti a skoncilo to laskou na prvy pohlad. Pre nu. Pre neho asi nie. Debatujú o vsetkom moznom, obcas zavola, obcas pride mail, alebo SMS-ka. Pri poslednom stretnuti sa jej priznal, ze ma ist sluzobne na niekolko mesiacov do zahranicia. Pred Vianocami prisiel mail, bali, sviatkovat uz bude vonku. Popriala mu stastnú cestu.
    A teraz tu sedela, myslela na duhu z pred par dni a dufala, ze jej zelanie sa dostalo az k nemu...

    Zrazu sa strhol na akysi zvuk. Zacal mu zvonit mobilny telefon. Hrdina pozrel na budik, aby sa zorientoval v case.
    "Pol siedmej. Tak neskoro!"
    Strčil ruku do vrecka na nohaviciach a vytiahol mobil. "Ano, prosim?" ozval sa do telefonu. Z druhej strany bolo pocut hlas jeho znameho Denisa, no mal akýsi zvlastny prizvuk. Dal sa v nom vycitit strach a napatie.
    "Peter? Vies stalo sa ..." Denis  sa zajachtal. "Veju zrazilo auto. Je v kritickom stave." Dostal zo seba ako poslednym dychom.
    "Ako?!" Peter zvrastil obocie, srdce sa mu rozbuchalo ako pred infarktom a ovalil ho zvlastny pocit. Veroniku zrazilo auto? Jeho najlepsiu kamaratku?! Jednu z najdolezitejsich osob v jeho zivote?! V mysli sa mu vynoril obraz posledneho stretnutia Veroniky pred par dnami ...
    "Halo! Peter! Si tam? Pocujes! Do certa!" pretrhol prud predstav Denisov hlas.
    "Ano jasne!" ozval sa znova Peter, snaziac sa zvladnut situaciu. Kde ste, hned idem za vami. Co sanitka ..."
    "UZ sme v nemocnici!" prerusil ho Denis.
    "Kde? Uz tam letim!
    "V nemocnici, na Kramaroch. Svihaj!"
    Peter zlozil telefon, vstal a ponahlal sa k dveram. Obul sa za par sekund, prehodil cez seba kabat, a uz aj utekal po schodoch dolu. Vyletel von do riadneho lejaku ...

    Zaparkoval pred Kramarmi, pustil ruky z volantu, trasli sa mu. Hmatal po zachrannom pase, akoby rychlo potreboval vystupit a bezat, ale nenasiel ho, nemal ho zapnuty, nepotreboval rychlo vystupit. Mal pocit, ze sa nedokaze postavit zo sedadla. Pozeral na svoje ruky.
    "Tak pokoj, Peter, pokoj!" podvedome si hovoril. "Musis byt teraz silny! Musis preukazat vnutornu silu, musis byt jej podporou! Co vlastne musim? Co vlastne musim, do pekla cierneho!?" udrel po volante.
    Hladel na budovu nemocnice akoby bol v tranze. Nebol. Tam v tej budove je odpoved na tie pichlave otazky, ktore sa mu zrazu drali zvnutra ako ostre ihlice. Cosi sa v jeho vztahu k Veronike zmenilo, vedel to, doteraz si to nepripustal, nechcel pripustit, ale teraz to bola realita, velmi kruta realita. Este raz pozrel na nemocnicu. Zazvonil mu mobil, bol to Denis.
    "Uz som tu, co je?" bez pozdravu sa Peter opytal.
    "Veroniku odvazaju na ARO, dojdi tam."
    "Dobre, za chvilu som tam." zlozil.

    "Cigaretu?" opytal sa ho policajny dostojnik.
    "Nie, dakujem, prestavam fajcit!" odpovedal Andrej. Sledoval ako ho muz v zelenej uniforme pomaly obchadza a sada oproti neho do stolicky, na ktorej sedavaju len policajti. V ruke drzal len zopar papierov, nejake formulare a jeden cisty papier.
    "Nasi specialisti nam na zaklade expertizy do dvoch dni potvrdia alebo vyvratia vasu verziu nehody, ale osobne si myslim," hovoril velmi pokojne, co Andreja velmi upokojovalo, "ze to bolo ako hovorite." a pritom sa dival priamo na neho. Bol priamy, uprimny, sympaticky chlapik, nie ako policajti z filmov. "Nasvadcuje tomu viacero faktov - rychlost, miesto. Ale od toho tu nie sme." povedal a pozrel sa do papierov, ktore si so sebou priniesol. "Tu citam, ze ste sa podrobili skuske na alkohol, a nemali ste pozitivny nalez. Taktiez tvrdite, ze ste pred jazdou nepozili ziadne omamne latky. Zobrali vam vzorku krvi na testy." povedal a klepol prstami po papieroch. Vyznelo to, akoby im tym gestom dal pecat pravdivosti. Opat pozrel na neho, "Tie by mali byt uz zajtra."
    "Mozem vediet, ako je na tom to dievca?" opytal sa Andrej.
    "Podla mojich informacii by mala byt v nemocnici na Kramaroch, neviem vam povedat, v akom stave je, nie je v mojich kompetenciach zistovat tieto informacie, ale najneskor zajtra nas budu z nemocnice informovat o jej stave."
    "Rozumiem." prisvedcil Andrej.
    "Poznali ste ju?" opytal sa policajt.
    "Nie, samozrejme, ze nie." odpovedal Andrej.
    "V poriadku. To je na teraz vsetko, tu mi to este podpiste a mozete ist domov." povedal dostojnik, ukazal prstom na papier a posunul mu harok cervenkasteho papiera.
    "Co to je?" opytal sa.
    "Zapis z vysetrovania skutkovej podstaty." pozrel na neho, "Ze ste boli ucastnikom dopravnej nehody."
    Andrej podpisal papiere a podal mu ich spat.
    "Ratajte prosim s tym, ze vas este predvolame. Preto by ste nemali v najblizsom case nikam vycestovat, najma nie za hranice republiky. Auto vam vydame v najblizsich dnoch, ked sa podriadi expertize." povedal dostojnik.
    "V poriadku." odpovedal. Este vecer uvazoval nad tym, ze by odcestoval niekde daleko, kde ho nik nepozna, kde zacne znovu. Okolnosti to zmenili.
    Dostojnik sa zodvihol zo stolicky a podal mu ruku. Podal mu svoju a odisiel z policajnej stanice. Vytiahol z kabata telefon a vytocil cislo. Ked sa mu na druhej strane ozval hlas, povedal: "Dobry vecer, poprosim si pristavit taxik na Spitalsku k Policii." Hlas sa ho nieco opytal. "Kramare." odpovedal.
    "Kriste, toto je den!" povedal si celkom nahlas. Oprel sa strom a v duchu sa mu premietol obraz z dnesneho popoludnia. To blaznive dievcisko, rozosmiate, dohadujuce sa s nejakym chalanom, iduc chrbtom ani nezaregistrovalo, ze voslo na cestu. Nemal sancu zastavit. A opat ten obraz. A opat to videl, naraz, ako sa zastavila jej ruka v prerusenom geste, ako stuhol jej vyraz v tvari, a potom, pochytila ho triaska. Kolky krat uz. Boze keby, .. ale co keby? Keby siel pomalsie? Ved aj namerana brzdna draha zodpovedala stanovenej rychlosti, nie, nesiel viac patdesiatkou snazil sa strhnut volant, aby sa jej vyhol, ale i tak ju zachytil. A zas ten obraz zaseknuteho gesta. Co sa toho nezbavi? Musi zistit co je s nou. "Kde je ten taxik, dokedy tu mam este trcat!" hundral si pod nos a snazil sa zakryt trasuce ruky vo vreckach kabata.

    A zatial v inom meste ..
   "Aaauuu..." "Jaj, jaj, jaj..."
   Pomaly rozpletala nohy z tureckeho sedu, strpnute a temer necitlive. Kolko tu uz vlastne sedi? To je hrozne, este sa pre toho chlapa zmrzaci. Akonahle si nanho spomenula, svet prestal existovat a pritom on ... mozno si na nu v tom dalekom svete ani nespomenie. Mozno? Urcite. Ved ako je to davno co odcestoval, ani SMS-ka, ani mail, ked uz telefon by bol drahy. Nuz co. Nech sa mu dari ... pochybuje, ze by mu duha doniesla jej zelanie.
    Och, ale jej riadne stuhli nohy, suchajuc kolena a lytka vracala do nich krv a hybnost. Kolko je vlastne hodin? Modrasty svit obrazovky stacil na to aby dovidela na nastenne hodiny. Neveriacky ostala na ne hladiet. Uz tolko? Bodaj by ju nohy neboleli. Meditacia je fajn, ale nie s myslienkami na milovaneho.
    Pomaly sa zdvihla z pohovky, kde doteraz sedela v svojej oblubenej polohe, zobrala zo stolika hrncek od kavy a suchtavym krokom odkracala do kuchyne. No tu to vyzera, preletela jej myslou myslienka, uz sa chcela zvrtnut, ze to do rana pocka, riady od vecere v dreze jej vsak nedali pokoj a tak pustila vodu a zacala pomalymi, naucenymi pohybmi automaticky umyvat kus po kuse.
    Dalo by sa to umyt aj rano, ale ide do Bratislavy na seminar a musi vstavat o piatej na vlak. Taka nekrestanska hodina, ale co ma robit, ked pomenili cestovny poriadok a podla toho co zistovala na informaciach, tento vlak zarucene ide. Snad sa na Kramare dostane vcas. Naozaj by ju zaujimalo, preco prave tam, ako keby nemohli zaistit ine priestory, niekde blizsie do centra, alebo v blizkosti stanic. Adresa na pozvanke jej nic nehovorila, aspon, ze dali informaciu o vhodnych linkach MHD a zastavke na ktorej treba vystupit. Zas az tak dobre Bratislavu nepozna, i ked tam studovala nejaky cas.
    Pochmurne myslienky jej coraz viac vrastili celo. Nebolo by od veci, ked uz bude v Blave, zajst aj za Veronikou. Kolko ju uz nevidela? Mesiac? Nie, to bude viac. Decko jedno strelene ani nezavola. Odkedy mama zomrela ma s nou len ostaru. Posledne sa tak trochu pochytili. Ako to byva medzi sestrami. Vlastne si uz nepamata z coho to vyplynulo, asi z vekoveho rozdielu, asi z toho, ze ako mala bola Veja dost rozmaznavana a prepieklo sa jej toho viac ako bolo dobre. Obcas na nu aj ziarlila. Fakt. Mozno aj preto si vyberala strednu skolu tak, aby mohla z domu niekde na internat. Ale v podstate ju ma hrozne rada. A ked sa jej takto dlho neozve, zacina mat o nu strach. Aha, toto bolo pricinou ich hadky. Veja sa rozculila, ze ju stale kontroluje, spoveda ako nejakeho vraha, ale ona je predsa dospela, tak nech uz jej da pokoj. Nech si nelieci svoje starodievocke komplexy na jej ukor. Vraj starodievocke ... Teda vtedy jej poriadne stupol krvny tlak. Tak sa na nu rozkricala, az mila Veja, zdrapla batoh, vetrovku, skocila do topanok a uz jej nebolo.
    Teraz ju to mrzi. Mala pravdu, bola nastvana, ze jej drahy ide do sveta a odskakala si to Veja. Ale nemala jej nadavat do starych dievok. To jej moze povedat ked bude mat styridsat, nie teraz.
    Pomaly upratala riad, nachystala si veci na rano, natiahla budik na pol piatu, (pre istotu) a podho do postele. Nech je to akokolvek, zastavi sa zajtra u Veroniky. Je to hlupe, ved uz maju len jedna druhu ....
    Pomaly sa jej zavreli viecka a tisko zaspala.
    V prostred noci sa zobudila na podivuhodny pocit uzkosti. Mozno to bolo tym snom. Videla Veroniku brodit sa v kalnej vode, a zapadala do nej viac a viac. Chcela jej pomoct, snazila sa ju zachytit, Veronika kricala a voda stupala. Bola tak hnusna, tmava a lepkava… Prebrala sa cela vylakana. Snad sa nic nestalo, bola jej prva myslienka. Opat si lahla, ale nie a nie sa zbavit toho zleho pocitu. Budik ticho tikal do tmaveho priestoru izby a ona mala pocit, ze je to jej srdce.
    Uz tento pocit zazila. Bolo to v jedno rano, prisli ju v robote zavolat k telefonu. Myslela si, ze je to mama. Neznasala mobily a tak zasadne volala na pevnu linku, aj ked jej dala svoje cislo.
    "Ahoj mami, co mas nove." vyhrklo z nej bez toho, aby pockala kto sa jej ozve na druhej strane linky. "Prepacte, tu nie je vasa mamicka. Moje meno je Hanova, volam z nemocnice." Zrazene ostala hladiet na drot telefonneho pristroja. "Z nemocnice? Nepoplietli ste sa? No, jasne, zas uz nemate co robit, vy banda vtipalkov, na toto vam nenaletim, prvy april uz bol." Zacala sa spontanne smiat mysliac si, ze je to jeden z kanadskych zartikov jej kolegov.
    "Nie, nie, prepacte, to nie je zart. Prosim, upokojte sa, chcem vam oznamit, ze k nam doviezli vasu matku. Skolabovala v praci…" Telefon jej vypadol z ruky. Stala ako solny stlp, nevnimajuc svoje okolie. Mama, ich mama, .. co sa stalo, striaslo, ju ved sa ani nespytala, kde ju previezli a co je s nou. "Halo, nalo, ste tam?" "Ano, som. Prepacte, asi som vam to mala povedat setrnejsie,." , ozyval sa prijemny zensky hlas z druhej strany telefonu. Ale ani ten nemohol zahnat ten hrozny pocit uzkosti a triasky, akoby citila, ze nieco sa straca a nemoze tomu zabranit. Dopadla na stolicku, sluchadlo v ruke, vidi, ze kolegyna od vedlajsieho stola skocila k nej. "Jana, co je? co sa stalo, si bleda ako smrt," pocuje slova ako z dialky. "Jana, no tak, Jana..", ktosi s nou trasie. "Mama, moja mama je v nemocnici." ledva zasepkala. "A co je s nou, co sa stalo, hovor. Boze, daj sem to sluchadlo", kolegyna jej vytrhla sluchadlo a zacala cosi hovorit. To sa uz zbiehali aj zeny od vedla. "Jana, pocujes ma?" Prebral ju ostry ton hlasu jej kolegyne. "Jana, okamzite sa zbal a utekaj za mamou. Dali ju na ARO, je to s nou velmi zle. Neboj u sefa ti to vybavime a povieme Rudimu, nech ta tam zavezie. No tak, hyb sa!"
    Dodnes nevie ako sa dostala do nemocnice, len hmlisto si pamata na cestu nemocnicnou chodbou. Zlaty Rudi, vsade siel s nou ako vodiaci pes so slepcom. Prebrala sa az pri maminej posteli. Tych hadiciek, drotikov, bzucanie pristrojov. Co jej to ten doktor hovoril? Vraj mozgova prihoda, zial v tomto veku uz dost casta. Rozsiahle krvacanie do mozgu nedava velku nadej na prezitie. Zastavili to, to ano, ale aj tak doslo k znacnemu poskodeniu. Teraz este nevedia jednoznacne urcit dalsi vyvoj, ale noc bude kriticka, ".. budte pripravena na najhorsie."
    Ach, uz su styri hodiny rano, za chvilu musi vstavat. Radsej sa vytiahla z postele, pomaly vosla do sprchy, nastavila vodu a zacal sa ranny ritual, kazdodenne trenovany, kazdodenne vykonavany. A predsa .. ten neprijemny pocit zostal v nej. Ako to mama hovorievala? "Ked sa ti v noci sniva s vodou a je to kalna a spinava voda, teba, alebo niekoho blizkeho postihne choroba." Mama velmi rada vykladala sny a mala akysi siesty zmysel, ktory ju varoval pred zlym.
    No este to tak. Urcite je to dosledok snimok a zaberov zo Sri Lanky, a okolitych ostrovov. Nech je to akokolvek, urcite sa zastavi u Veroniky. Nech je nastvana, ze ju stale kontroluje. Musia si to vysvetlit. Musi mat istotu, ze je v poriadku. Ak to rano nestihne, urcite sa u nej stavi poobede.

    Obaja ticho sedeli na nemocnicnej chodbe, sedeli oproti sebe, obcas sa na seba pozreli, ale vacsinu casu Denis sledoval neustale kmitajucu nohu Petra, a ten si to ani nevsimal len uprene pozeral niekde do minulosti. Ruch na chodbe ustaval, tempo jeho ticheho klepotu neprestavalo. Az ked zaznelo meno: "Veronika .." zrazu spozornel, vsetok podvedomy pohyb zo stresu prestal a obaja sa obzreli tým smerom odkial zaznelo to meno. Uvideli sestricku, ktora uz niekolkokrat presla okolo nich a s jemnym pootocenim hlavy dala odpoved na ich spytavy pohlad. Vedla nej z poloprofilu bolo vidiet mladeho doktora, ktory sa akoby len nahodou pristavil a nejakeho muza v ciernom kabate. Rozpravali sa a pomaly sa priblizovali. Veronikyne meno, ktore akoby preseklo vsetko to prazdno v Petrovom vnutornom svete, ktory sa zacinal vyjasnovat a zaroven klast mu dilemy, zaznelo opat: "Veronika ..."
    Ako sa tato trojica priblizila k Denisovi a Petrovi, obaja vstali ako na pozdrav, alebo skor ziadajuc si svojim postojom odpoved.
    ".. nie, to nie je mozne." povedal doktor a pozrel sa na sestricku.
    "Rodina bola informovana?" opytal sa ten neznamy v ciernom kabate sestricky.
    "Zial, to neviem." odpovedala.
    "Myslim, ze este nie." povedal doktor. "Podla toho co viem z dispecingu, snazili sa najst jej najblisiu rodinu, ale zatial sa im podarilo zistit len to, ze ma zijucu sestru, ale kontakt na nu zatial nemame."
    Ako si doktor vsimol, ze ich niekto pocuva, stichol. Ako prechadzali okolo Petra a Denisa, zdalo sa, ze nemali zaujem zastavit sa a tak sa Peter postavil doktorovi do cesty. Chcel to urobit tomu muzovi v kabate, ale o nom nic nevedel, zdalo sa mu, ze prave tento muz je akousi sedou eminenciou za celym tymto hroznym nestastim. Posobil tak. Akoby vedel este viac nez doktori nez ktokolvek. Doktora zastavit mohol, bol predsa v nemocnici a doktori su tu aj na to, aby odpovedali na otazky.
    "Prepacte pan doktor, .." zacal Peter, ale doktor ho hned prerusil: "Prepacte, .." zdvorilo, ale neochotne povedal doktor.
    "Veronika Hronska nema rodicov!" povedal Peter akoby vyslovil vystrahu. Trojica sa zastavila a spytavo sa pozrela na Petra.
    "Ma len starsiu sestru." dodal Peter. "Prosim vas, my dvaja sme je jej blizky priatelia a odvtedy ako ju sem doviezli, sa s nami nikto nebavil, nevieme co je s nou. Mozete nam to povedat?"
    "Je mi luto, ale nemozem vam tieto informacie poskytnut. Nie ste jej priama rodina." povedal stroho doktor a naznacil, ze skoncil.
    "A vy ste kto, ze to mozete vediet?" opytal sa Peter Andreja. To sa uz aj Denis pozrel na Petra. Len sa mu to zdalo, alebo tam bola naozaj ziarlivost? Bleslo mu myslou.
    Andrej sa ticho dival Petrovi do oci. Videl tam okrem strachu i utajenu zlost a zatate odhodlanie branit tu, kvoli ktorej tu ako, sa zda, boli aj tito chalani.
    "Upokojte sa." povedal doktor Petrovi. "Idem este za pacientmi. Potom poslem za vami sestricku a mohli by sme prebrat ako slecne Hronskej mozete pomoct. Suhlasite?", vzapati sa obratil na Andreja, ktory, akoby nad vecou, stale cital v Petrovych ociach. "Podte." povedal a akoby tym gestom uznal Andrejovu kontrolu, ze nepovedal Petrovi, kto vlastne je, ze je vlastne ten, ktoremu Veronika skocila pod kolesa, ze je ten nahodne okoloiduci, ktoreho si Veronika vybrala. Zrejme by to nepochopil.
    Presli sklenenymi dverami, za ktorymi bolo ovela rusnejsie nez na chodbe. Potom presli okolo dvoch operacnych sal, na ktorych sa pilne pracovalo a zamierili do kancelarie.